Priznávam, že mi v politike nikto nebol tak blízky, ako Milan Ftáčnik. Odborne aj ľudsky. Už ani neviem, kedy sme sa stretli prvý krát. Bolo to ešte za čias vlády Vladimíra Mečiara. On bol poslancom za Stranu demokratickej ľavice, a ja členom Mladej demokratickej ľavice. Vždy som obdivoval jeho zmysel pre štruktúrovanú diskusiu. Najprv faktograficky predstavil východiská, potom si veľmi pozorne vypočul názory všetkých prítomných a následne s matematickou presnosťou dokázal urobiť efektívny záver.
V roku 2002, len deň predtým ako sa vzdal funkcie ministra školstva a oznámil odchod z SDĽ, sme mali spoločnú tlačovú konferenciu a hovorili o víziách v školstve. Odvtedy išli naše životné príbehy rovnakým smerom ešte veľakrát. V roku 2002 sa stal Milan Ftáčnik predsedom novovzniknutej Sociálnodemokratickej alternatívy (SDA). My ako „revolučná“ skupina mladých kandidátov sme dostali priestor kandidovať do parlamentu. Kampaň Mladí SDA bola najlepšia politická kampaň akú som kedy zažil! Mesiace sme brázdili Slovensko s témami ako profesionalizácia armády, nulová daň na počítače, dekriminalizácia marihuany či rovnosť mužov a žien. Hoci to bola na vtedajšie pomery poriadne kontroverzná kampaň, Milan sa nás vždy zastal aj pred konzervatívnejšími spolukandidátmi.
Keď sa Milan stal primátorom Bratislavy a na jednom z početných stretnutí som doňho dobiedzal, že by som rád vtiahol podobne nadšených ľudí (ako ja) do práce pre hlavné mesto, navrhol mi, aby som priložil ruku k dielu a išiel robiť poradcu primátora. Pristal som. Spoločne sme otvárali také témy, o ktorých bolo vtedy málo počuť: participatívny rozpočet, elektromobilita, mestské cyklotrasy, podpora verejnej dopravy, smart city, mestské hradby, stratégia pre seniorov…
Obdivoval som, ako dokáže čítať naraz zmluvy a materiály určené na podpis a zároveň viesť plnohodnotnú komunikáciu s prísediacim človekom. Všetky materiály, ktoré predkladal na zastupiteľstvo, pozorne vždy prečítal. Dokázal nielen nájsť gramatickú chybu na strane 156, ale aj (ne)konzistentnosť s iným materiálom z prechádzajúceho zasadnutia mestského zastupiteľstva. Jeho počítačová pamäť bola fenomenálna. Pamätal si všetko, čo prečítal, aj počul. Spájal súvislosti rýchlejšie ako ktorýkoľvek počítač.
Azda najviditeľnejším projektom, ktorý po ňom zostane, je električková trať do Petržalky. Práve tá je symbolom toho, ako pracoval: dokázal neúnavne hľadať riešenia a presviedčať všetkých naokolo. Pretože málokto si dnes spomenie, že hlavné mesto prevzal po Andrejovi Ďurkovskom v dezolátnom stave: obrovské dlhy a desiatky nevýhodných zmlúv (ako PKO, hlavná stanica a podobne). Napriek tomu dokázal doslova za pár mesiacov nielenže pripraviť projekt, ale aj získať naňho financie a začať stavať. Pre porovnanie, kým on stihol prvú etapu za štyri roky, druhú etapu nestihli dvaja primátori ani za osem rokov. Žiaľ, ani to nestačilo na to, aby v roku 2014 vyhral nad bezbrehým populizmom Iva Nesrovnala. Ako to dopadlo, môžete posúdiť sami.
Milan Ftáčnik bol politik formátu, akého na Slovensku stretnete už len veľmi zriedkavo. Či už to bol váš spojenec alebo oponent, každého si dokázal pozorne vypočuť a snažil sa s každým vychádzať. Bol to doslova majster kompromisu. Či už vo funkcii ministra školstva, starostu Petržalky alebo primátora Bratislavy, vždy bol predovšetkým odborníkom a človekom.
Milan, ďakujem za všetko. Budeš nám všetkým veľmi chýbať.
