Vráťme chodníky chodcom

Parkujúce autá, zavadzajúce reklamy, rozbitá dlažba, vysoké obrubníky. A najmä neskutočný diskomfort. Takto by som pár slovami charakterizoval stav chodníkov v hlavnom meste. Niekedy sa nemôžem zbaviť dojmu, že chodci sú v Bratislave nežiadúci. Inak si neviem vysvetliť ten chaos, toleranciu porušovania predpisov, ale aj lajdáckosť projektantov.

Nech zájdeme do ktorého moderného európskeho mesta, chodci tam majú významné postavenie. Chôdza je totiž pre človeka najprirodzenejší pohyb. Chôdza nielenže utužuje zdravie, ale aj šetríme životné prostredie. Chodec je najzraniteľnejší účastník cestnej premávky, a tak je všade vo vyspelom svete patrične chránený. Aj preto vo Viedni, v Berlíne, ale aj v Krakove či Brne úplne bežne vidíme široké chodníky, bezbariérové priechody, pešie zóny. V Bratislave nie.

Začnem autami. Chodníky sú doslova okupované tisíckami autá, s ktorými nikto nevie (alebo nechce) nič spraviť. Nielenže zavadzajú chodcom, ale aj ničia chodníky. Medzi zaparkovanými autami má problém kľučkovať aj zdravý človek, nieto ešte ZŤP, senior alebo rodič s kočíkom. Mestská polícia je bezmocná, niekedy hluchá, inokedy slepá. Aj keď koná, tak zväčša mimoriadne neefektívne. Štátna polícia sa zase vyhovára na mestskú políciu, ale nezriedka sama umiestňuje svoje vozidlá práve na chodník. Lebo však majú zásah. Výsledkom je, že každý si parkuje, kde práve potrebuje, lebo riziko pokuty (alebo odťahu) je takmer nulové.

Diplomati. Neviem, čo je to za novú módu, ale vozidlá so značkami EE si najviac obľúbili parkovanie na staromestských námestiach. Na Františkánskom námestí stojí denno-denne hneď niekoľko vozidiel s modrou EČV. Pred Redutou to isté. To je jedno, či čakajú na veľvyslanca alebo si šli kúpiť hranolky do blízkeho McDonaldu. Chcel by som vidieť slovenského veľvyslanca, čo by si trúfol zaparkovať pred radnicou vo Viedni. By ho rakúski policajti odtiaľ hnali do troch minút.

Blikačky. Sa nám tu rozmohlo také nepísané pravidlo, že zastať autom sa dá kdekoľvek, stačí zapnúť blikačky. Len nerozumiem, prečo sa tí šoféri zakaždým musia trepať na chodník. No dobre, okrem chodníka využívajú aj cyklopruhy. Samozrejme, vždy len na chvíľu.

Zásobovanie a kuriéri. Ešte ako-tak pochopím cezpoľných šoférov, čo sa v Bratislave nevyznajú a zúfalo kdesi odstavia vozidlo, kým sa zorientujú v mape. Ale azda najväčšiu mieru porušovania predpisov zaznamenávam u profesionálnych šoférov. Keď si ich dovolím upozorniť na porušovanie predpisov, dostáva sa mi zväčša nevrlej odpovede: A kde mám zastať?

Úzke ostrovčeky. Vždy keď idem cez Račianske mýto, doslova ma mrazí. Na malom ostrovčeku uprostred križovatky sa tlačí aj dvadsať chodcov. O mimoriadne úzkej električkovej zastávke nehovoriac. Všetky pokusy zvýšiť bezpečnosť na tomto dôležitom prestupnom uzle MHD doteraz stroskotali. Najmä kvôli neochote Krajského dopravného inšpektorátu, ktorý namiesto toho, aby chránil najzraniteľnejších, zaujíma ich len a len plynulosť automobilovej dopravy. Žiaľ, takýchto úzkych a nebezpečných ostrovčekov sú po meste desiatky. Obrovská hanba!

Svetelná signalizácia. Chodci čakajú na zelenú neskutočne dlho. Keď ich prejde trpezlivosť, prebiehajú na červenú. A pozor! To, že majú chodci na semafóre zelenú, neznamená, že nemajú zelenú aj autá. Kvôli nedostatočnej kapacite križovatiek totiž dopravní policajti nezriedka povolia odbočenie áut naraz s chodcami. Mimoriadne nebezpečné, ale veď auto je na prvom mieste, však?

Úzke chodníky. Keďže divoká výstavba zaberá aj posledné metre voľnej plochy, neostáva už miesto na komfortné a dostatočne široké chodníky. A tak sa projektujú na spodnej hranici normy. Čo tam po tom, že tadiaľ chodia stovky ľudí, ktorí sa doslova zrážajú. A nakoniec možno ani nechodia a radšej sadnú do auta, lebo je to bezpečnejšie.

Bariéry. Neprestáva ma fascinovať, ako aj v 21. storočí dokážu projektanti nakresliť a úradníci schváliť toľko prekážok do cesty chodcom. Či už sú to dopravné značky, reklamné zariadenia, semafóry, lampy, zábradlia, toto všetko chodcom mimoriadne strpčuje život. Viete si predstaviť, že by sa takto hlúpo projektovali aj cesty?

Čo s tým?

Chodci by v meste mali byť na prvom mieste. A to nie len z dôvodu ich bezpečnosti, ale aj preto, aby sme mali menej áut, čistejší vzduch a nižšiu hladinu hluku. Netreba sa báť budovať pešie zóny ani široké chodníky. Stačí zájsť do susednej Viedne, kde frekventovanú automobilovú ulicu Mariahilferstrasse nahradili pešou zónou. Aj napriek počiatočnej obave obchodníkov, nielenže neprišli o zákazníkov, ale vznikol veľmi príjemný priestor na prechádzky rodín, kde sa nebojíte, že vaše dieťa skončí pod kolesami auta. Alebo Ľubľana, kde v centre zrušili parkoviská a namiesto nich vytvorili námestia pre ľudí.

Bratislava má všetky predpoklady na to, aby to bolo mesto priateľské ku chodcom, kde sa všetci budeme na ulici cítiť príjemne. Začať by sme mali tým, že začneme rešpektovať pravidlá. Mali by sme skoncovať s prehliadaním bezbrehého porušovania predpisov. Nie, nemôže si ktokoľvek zaparkovať svoje auto na hociktorom chodníku. Ani na chvíľu. Možno jedno auto na chodníku nezavadzia, ale ak to robí príliš veľa ľudí, chodníky sa stávajú nepriechodné. Možno to budete nabudúce vy, kto bude potrebovať prejsť po chodníku s kočíkom, barlami alebo invalidným vozíkom. Alebo len tak, na prechádzke so svojim partnerom či dieťaťom.

Nech sa cítime na chodníku komfortne, nie v permanentnom ohrození.